Za čo všetko a pre koho stojí lož

Autor: Michal Holováč | 3.5.2012 o 11:54 | (upravené 3.5.2012 o 15:32) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  196x

Na jeseň už budú dva roky, čo som nastúpil učiť do prvého ročníka v jeden základnej škole, v nemenovanej východoslovenskej obci. Články na blogu.sme.sk venované témam o živote našich rómskych spoluobčanov len od požiaru hradu Krásna Hôrka, ktorých tituly vymenujem na úvod článku, ma posmelili zverejniť aj túto, nenazvem krivdu, ale smutnú trápnosť.

-         Kotleba získal pozemok pod krásnohorskou osadou

-         Oskár Dobrovodský Otvorený list premiérovi

-         Plavecký Štvrtok - Rómska osada  - Na hranici dvoch svetov

-         Bezpečnostné riziko - Krásnohorské Podhradie

-         Cestujúca porodila v trolejbuse dievčatko

-         Cigánovi fejsbuk netreba

-         Radikáli v Česku šíria proti rómske nálady

-         Rómovia na Záhorí dobili vodiča  autobusu, nechcel im dať cigaretu (Dva, dokonca identické násilné incidenty v krátkom čase po sebe a na Záhorí.)

-         Dvaja Slováci (?) dostali v Rakúsku doživotie za lúpežnú vraždu

-         Krásnohorské Podhradie - podhradie, kde pre Rómov zastal čas

-         „Rómsky problém"

-         Mladíka obvinili z lúpeže, znásilnenia a sexuálneho násilia

-         V Břeclavi zbili maloletého chlapca

a to som vyberal ani nie všetky články, z toho krátkeho obdobia, len na SME.

Kde toto všetko začína? Možno tu. Blíži sa koniec školského roka, na jeseň sa začne nový a tak akosi zo zotrvačnosti to beží dookola.

Tak aj v roku 2010 začal jeden takýto školský rok. Možno mi bude slúžiť ku cti, že práve 8. 11. 2010 som nastúpil do triedy k prvákom, kde sa od septembra do konca októbra vystriedali už dvaja učitelia. Ten môj prvý deň v novej práci nebol ničím zvláštny, naplnený bol obligátnymi nástupnými procedúrami a mojou snahou oboznámiť sa so všetkým, s čím sa len za jeden deň oboznámiť dalo.

Potom však prišiel utorok 9. 11. 2010 a tak o ňom trošku podrobnejšie. So vstupom do triedy poprial som dobré ráno a pekný celý deň svojej asistentke Viktórii a oslovil. Viki, dnes asi napíšeme krátke vyrozumenie rodičom malého Zoltána, že bude v jeho záujme a na jeho prospech, ak nás aspoň jeden z nich v škole navštívi.

„Pán učiteľ, pani riaditeľka má hotovú pretlač takej pozvánky, stačí tam iba dopísať potrebné veci." Informovala ma nezadržateľne Viki a ani len nemohla tušiť, rovnako ako aj ja, ako rýchlo a bez pozvánky chlapcov otec do školy nabehne. Myslíte na to aj vy, Viki, a keď budete u pani riaditeľky, pokojne tú pozvánku v mojom mene od nej vypýtajte. Ešte som dodal s poďakovaním za informáciu a ochotu, ak nezabudne na tú pozvánku.

Už prvá hodina bola značne poznačená prítomnosťou Zoliho v triede. Musel som ho presadiť do prázdnej lavice vpredu, lebo jeho správanie a vystupovanie (s niekým iným v spoločnej lavici je nepredstaviteľné) bolo veľmi rušivé a demotivujúce pre celý zvyšok triedy, pre Viktóriu i pre mňa samotného.

Druhá hodina bola Čítanie a písanie. Vidiac, ako sa chlapec trápi s napísaním veľkého písaného „A", jeho jemná motorika ešte lietala kdesi v kozme s nejakou kométou, pri tabuli a následne aj v lavici pri písaní do zošita, prikľakol som si na pravé koleno za jeho stoličku. Uchytil jeho pravú ruku, v ktorej držal ceruzu a snažil som sa mu pomôcť. Viedol som ceruzu v jeho ruke po papieri. Také kŕčovité zovretie ceruzy či pera som vo svojej učiteľskej praxi nestretol. Aj keď jadro ceruzky je uhlík a mastný (preto zanecháva stopu na papieri) ešte teraz počujem to škrabanie pripomínajúce silné škrípanie zubami a vidím skoro prerezaný papier. Ale bral som to tak, že chlapec je ešte len dva mesiace v škole a snáď sa nám niečo podarí aj zmeniť. K lepšiemu, samozrejme.

Kým sme spolu dopísali jeden riadok dokonca, pod vplyvom mojich prosieb a vysvetľovania ten tlak značne ustal. A stratil sa aj môj pocit, že každú chvíľu z tej ceruzy z pod prstov potečie nejaký sirup. Ibaže toto bolo všetko. Tú vzácnu chvíľku sústredenia som sa nažil ešte využiť a pobádal ho, aby teraz skúsil sám napísať dve - tri písmena v ďalšom riadku. So slovami „Ja som veľmi unavený, bolí ma ruka a nevládzem držať ceruzku v ruke." položil ju na lavicu a bolo po práci. Do konca hodiny ešte dal o sebe niekoľko krát, samozrejme nevhodne, vedieť, ale čo... Ale čo môžete chcieť robiť, urobiť a dokázať v triede I. ročníka ZŠ s počtom asi 19 žiakov, z ktorých 6 alebo 7 ročník opakujú a zo zvyšných 12 by rovnaký počet  (6 - 7) bez vážnych problémov dostal po pedagogicko - psychologickom šetrení jednoročný odklad na začatie povinnej školskej dochádzky.

Hodina skončila. Nasledovala veľká prestávka, počas ktorej deti dostavali desiatu a ja som sa tešil, že ďalšiu hodinu si „oddýchnem", resp. budem môcť v pokoji porozmýšľať práve o Zoltánovi, hľadajúc odpoveď na otázku - Čo s ním? Ale toto bola ešte veľmi vzdialená, aj keď ešte stále prestávková, budúcnosť. Asistentka odišla po desiatové balíčky a ja som preventívne do jej návratu ešte zostal v triede, z kroka  na krok sa približujúc ku dverám, ku ktorým som ale nedošiel. Môj úmysel prekazil práve Zoli.

Tak, ako pri písaní ho bolela ruka a nevládal písať, bol pri umývadle v triede prvý, aby si umyl pred desiatou ruky. Svojim spôsobom chvályhodný a akceptovateľný náznak rodiaceho sa hygienického návyku - umyť si ruky pred jedlom, keby... Keby nevystrájal s mydlom, neprskal vodu okolo seba na spolužiakov, keby cestou od umývadla sa nerozbehol a úmyselne nevrazil do chlapca, od ktorého som ho zobral zo spoločnej lavice tak, že ho veľmi bolestivo narazil na lavicu a čiastočne udrel aj do mňa, ako som prechádzal okolo s úmyslom vyjsť von z triedy. Lenže žiaľ, toto všetko sa stalo a odohralo v strašnej rýchlosti. Vo chvíli, keď vrazil do mojich nôh, zobral som ho ľavou rukou za jeho pravé plece, pribrzdil jeho rýchlosť, jemne otočil o 180° a so slovami, že poza poslednú lavicu je dostatok miesta, aby sa dostal na svoje miesto, uvoľnil som mu plece a obrátil svoju pozornosť na chlapca, ktorý nechtiac okúsil tvrdosť lavice a so zaťatými zubami zadržiaval slzy od bolesti. Preto som ani presne nepostrehol, čo sa vlastne za tou poslednou lavicou stalo. Tam stali asi dvaja z tých starších chlapcov, opakujúcich ročník. Bol som od Zoliho vzdialený aspoň 1,5 metra a za jeho chrbtom a videl som už iba Zoliho, padajúceho na zem tak nešťastne, že ani ruky nestihol vystrčiť, aby dopadol najskôr na ne a tým stlmil pád. Preto sa po chvíli v triede rozľahol detský plač a na čele, ktorým vrazil do linolea na podlahe sa objavila červená hrča, ktorá postupom času zmodrela. Odohralo sa to pri plnej triede detí.

Krátko na to sa vrátila asistentka Viki, rozdala baličky s poživňou, postarala sa o všetko tak, ako aj inokedy. Všetko utíchlo a utíšil sa aj Zoli. Nezaujímalo ma, čo sa dialo na tretej hodine. Bola to hodina náboženstva a priznám sa, že k takémuto druhu myslenia, postojov a presvedčenia neinklinujem, ale v nevyhnutnej miere rešpektujem a tolerujem, hlavne u detí. Veď deti za rozhodnutia svojich rodičov zodpovednosť nenesú a ani niesť nemôžu. Opak je vo výchove a vzdelávaní ďaleko prospešnejší. Myslím, že toto je hlavná myšlienka tohto môjho článku - spovede, či opisu situácií jedného dňa v škole so 100% podielom detí, ktorým sa verejne a moderne hovorí - deti zo znevýhodneného výchovného a spoločenského prostredia.

Štvrtá hodina bola Telesná výchova. No čo už len môžete na dedinskej ZŠ - málotriedke, kde nie je telocvičňa, ani dedinské detské, či aspoň futbalové - volejbalové, ihrisko urobiť v rámci telesnej, keď vzniesť požiadavku na zabezpečenie TV - úboru a športovej obuvi je z ríše fantázie? Prechádzka, obohatená o nejaké hry, krátke šprinty, nezáväzné naháňačky... A slnečný novembrový deň bol ako stvorený na takúto prechádzku aj pre mňa samého. Veď som v tej dedine učil iba druhý deň a postupom času by som vždy na niečo vhodné a zaujímavé prišiel, pripravil sa a zrealizoval. Hlavne s predstavou blížiacej sa zimy.

Pre tieto deti to bola príležitosť maximálne sa mi predviesť vo svojej živelnosti, keď pre ne neexistujú jednoducho žiadne pravidla a všetko sa okolo nich prispôsobuje tejto skutočnosti. Žiaľ. Skrátka, im je úplne jedno, kto si pri nich ničí nervy, kto pri nich prichádza o zdravie, z koho si poza chrbát u.......jú - uťahujú. Ako vrece bĺch. Neustriehneš. Od koho že sa to len tie deťúrence - chúďatka učia? Žeby od učiteľa?

Najskôr sa rozbehli po cudzích neoplotených záhradách a niektorí aj liezli na stromy. O chvíľu už obíjali jablka a hrušky z konárov prevísajúcich cez ploty ohradených záhrad. Našli sa aj takí, pre ktorých ani plot by nebol prekážkou. Ale tam, kde vo dvore bolo počuť brechot psa, záhradu obchádzali s rešpektom. Takmer neustále svojvoľne pobehovali, chlapci sa medzi sebou klbčili a dokazovali svoju silu. Niektoré dievčatka sa zhŕkli okolo asistentky Viki a spievali si piesne a opakovali riekanky a slovné hračky. Až pred vyústením poľnej cesty na obecnú sa ako - tak podrobili našej požiadavke, aby sa trošku zoradili v záujme ich vlastnej bezpečnosti. Aj tak, zrelé vlašské orechy padajúce zo stromov, či skryté v opadanom lístí pri ceste, boli silnejšou motiváciou ako naše požiadavky. Chvíľku rozptýlenia a uvoľnenia poskytol skoro vzorne udržiavaný obecný park pri hasičskej zbrojnici a konečnej zastávke, resp. otočke linkových autobusov SAD.

Pardon, nechal som sa uniesť. Ale takto to presne bolo aj vtedy. Aj vtedy som tým všetkým bol unesený. Bol som unesený tými deťmi. Ich bezprostrednosťou a prajnosťou. Takmer každé, z tých veci, čo si nazbieralo, ma ponúkalo a určite by som domov doniesol aspoň pol igelitovej tašky všakovakých jesenných dobrôt. Najúčinnejší spôsob, ako sa dali „odbiť", bolo to, aby tie jabĺčka či hrušky zobrali domov, kde možno majú malého bračeka alebo sestričku.

A presne ako všetci, sa správal aj Zoli. Dokonca opakovane sa ma držal za ruku, pýtal sa na mnohé veci, ja som mu odpovedal a pomáhal lúpať vlašské orechy. Ak som to nebol práve ja, tak to bola asistentka Viki. Dôvod, prečo od nej odbiehal ku mne bol celkom prozaický. Ona mu nevedela rozpučiť orech v prstoch a musel by ho roztĺkať kameňom na ceste. Ale toto využívali aj iní.

A v tejto atmosfére sme všetci zabudli aj na nepríjemnosť s obitou hlavou i na predsavzatie pozvať Zoliho rodičov do školy. Keď mi to zišlo na rozum doma, prišiel som na lepšie riešenie. Pripraviť na pondelok budúceho týždňa krátke informačné rodičovské združenie. Nič z toho sa už nestalo. Prečo?

V stredu ráno 10. 11. 2010 som našiel v našej malej zborovni riaditeľku školy s neznámym pánom a malým Zoltánom. Po krátkej ouvertúre pani riaditeľky dostal slovo pán Gruboš. S pani riaditeľkou sme sa od neho dozvedeli, že v utorok (bez presného uvedenia miesta, času a iných okolností) som bezdôvodne chytil jeho syna, zdvihol od zeme a hodil ho o stenu, s poukázaním na výraznú modrinu na čele. A že na dôvažok, som ho ešte zobral na chlapčenské WC, napustil umývadlo doplna vodou a chlapcovi sa vyhrážal, že ak doma niečo povie rodičom, že ho v tej vode utopím. Len tak mimo rečou, riaditeľka veľmi dobre vedela, že na školských umývadlách na WC už aspoň 5 - 6 rokov nie sú žiadne, nie to ešte funkčné zátky, aby sa umývadlo dalo napustiť vodou doplna. Ale asi najväčším mojim problémom v príprave na môj druhý pracovný deň bolo, doniesť si do školy zátku na umývadlo v školskom chlapčenskom WC. Veľmi prepotrebná pomôcka pre učiteľa pri vyučovaní.

Výkrik z tmy, či do tmy nadobudol konkrétnu podobu v momente, keď pán Gruboš povedal „Ja naňho podám trestné oznámenie!" Šokovaná, stresovaná a nervózna riaditeľka sa nezmohla ani na slovo. Celú nepríjemnosť pomohol ukončiť zvonček, ktorý neomylne ohlásil začiatok prvej hodiny.

Pani riaditeľka, ak dovolíte, ja by som mal ísť do triedy, čakajú ma tam žiaci. A ty Zoli, ideš so mnou, veď tvoje miesto je tiež v triede? Opýtal som sa chlapca. „Nie, on už k nemu (ako že ku mne) do triedy nepôjde, on sa ho bojí." Dodržujúc vysoký štandard svojej dôležitosti pred synom, odvrkol pán Gruboš.

V ten deň som podľa rozvrhu odučil ešte päť vyučovacích hodín. Po tej poslednej ma zavolala pani riaditeľka. „Pán učiteľ, v tejto chvíli ste u nás skončili. Podpíšte mi, prosím, prevzatie tohto rozhodnutia o ukončení pracovného pomeru."

„... v zmysle ustanovenia § 72 ods. 1Zákonníka práce končím s Vami pracovný pomer výpoveďou. "    Pečiatka obce a podpis starostu.

Podpísal som prevzatie a bez slova odišiel. Ako hovoria Rusi „Začem bukvy, vsjo jasno...!"

Večer sa ma zmocnila bezmocnosť. Presne tá istá, ktorá vo vzťahu k neprispôsobivému etniku opantáva, ak už nie ovládla, celú slovenskú spoločnosť. Diskusie na SME ku článkom citovaným v úvode sú veľavravné.

Ešte v ten deň ruka mi siahla po pere a na mojom stole sa vždy nájde nejaký kúsok nepopísaného papiera. Začal som písať. Vzišiel z toho list pre pána Gruboša, ktorý som okrem neho dal na vedomie aj pani riaditeľke a pánovi starostovi, ktorý v nasledujúcich komunálnych voľbách 2010 už svoj starostovský post neobhájil. Ten list s nevyhnutnými anti identifikačnými korekciami prikladám.

Pri našom poslednom, značne hektickom stretnutí s pani riaditeľkou a starostom, som sa im v niečom zaručil. Že nech v tejto veci (myslel som na prísľub, že trestné oznámenie na pána Gruboša podám ja) osobne urobím čokoľvek, nebude to mať zámer a ani snahu poškodiť pani riaditeľku alebo, už bývalého, starostu. Dúfam, že aspoň toto sa mi podarilo. Lebo toto nie je o učiteľoch a o samospráve, ale asociálnych spôsoboch a návykoch Cigánov.

 

V Košiciach 11. 11. 2010

Zoltán Gruboš ml.,  Papaňovce  231,   039 54  Patkaňovce

Pán Gruboš,

nevidím ani najmenší dôvod, aby som sa Vám za niečo ospravedlňoval alebo nad niečím, v súvislosti s Vašim synom, vyjadroval svoju ľútosť. Skôr by sa žiadalo ospravedlnenie od Vás. Vášmu synovi som nič neurobil a ani neublížil, aj keď vo Vašom klamárskom podaní to tak mohlo a môže vyzerať.

Naopak, Váš syn Zoltán úmyselne a veľmi hrubo sa správal ku svojmu spolužiakovi, čo ja som musel, či som chcel alebo nechce, riešiť.

Avšak, z mojej strany je na mieste vysloviť Vám iba poďakovanie za to, že svojimi klamstvami, šírením strachu a hrôzy a klamstvami svojho syna ste dohnali PaedDr. Ihgrid Durbáčkovú - riaditeľku školy k zúfalému a strachom motivovanému kroku, ktorý ma z tejto „detskej psychiatrie", ktorú nie malou mierou pomáhal vytvárať a vedome i nevedome v triede stále vytvára a ešte aj ďalej bude vytvárať aj Váš syn, oslobodila.

Samotné rozhodnutie páni riaditeľky PaedDr. Ingrid Durbáčkovej nekomentujem a ani sa ho nedotýkam. Na jeho okraj uvediem iba toľko, že aj ja by som sa v podobnej situácii - plnej klamstiev a hroziacich problémov, napr. trestného konania na súde, možno nezachoval inakšie. Možno. Jej rozhodnutie je také, aké je a tým to pre mňa končí.

Tento list Vám píšem hlavne preto, že Vás chcem povzbudiť vo Vašom rozhodnutí - podať na mňa trestné oznámenie. Prosím Vás, držte sa toho rozhodnutia, neotáľajte s tým, doprajte mi príležitosť sa čestne obhájiť pred nezávislým súdom a od Vašich klamstiev, Vašej podlosti, Vašich krivých obvinení a od dotyku Vášho morálneho a mravného úpadku sa očistiť. Zatiaľ som takú možnosť nemal.

Skúste pochopiť a vypočuť moju prosbu, aj keď si myslím, že Vy, pán Gruboš, na to odvahu nemáte. Lebo iba zbabelý človek a notorický klamár ako ste Vy, sa dokáže uchýliť ku klamstvám a podlosti, aké ste 10. 11. 2010 v prítomnosti PaedDr. Ingrid Durbáčkovej predviedli. O hĺbke Vašej podlosti, pokrivenia Vašej morálky a úpadku Vašej cti, dôstojnosti a psychiky vypovedá už len tá skutočnosť, že v záujme svojich a synových klamstiev, by ste boli schopný navádzať na klamstvo a krivé svedectvo cudzie deti - synových spolužiakov, lebo nikto iný totiž v triede okrem nich nebol a mimo triedy sa nedialo vôbec nič. Tým sa Vy sám dopúšťate ďalšieho trestného činu ohrozenia mravného a morálneho vývinu blízkej a zverenej maloletej osoby jeho navádzaním na podporu Vašich arogantných klamstiev.

Žiaľ, niet inej možnosti, ibaže Vám to všetko musím povedať - napísať ja, lebo riaditeľka školy je voči Vám veľmi slabá, bezbranná, veľmi zraniteľná a aj Vašim počínaním ustráchaná na to, aby Vám to povedala ona a túto pozíciu jej vôbec nezávidím. A to isté možno platí aj o starostovi obce. Možno preto, že obidvaja chcú pokoj.

V utorok 9. 11. 2010 som na žiadnom WC nebol, ani vo veci vlastnej potreby a preto som sa v priestoroch WC pri napustenom umývadle s vodou, ako ste to tvrdili, Vášmu synovi nemohol vyhrážať. To len tak na okraj.

Veľmi ma sklamete, keď v tom zbabelo uhnete a neporovnateľne viac ma potešíte, keď to trestné oznámenie na mňa podáte. Nenechajte sa nikým negatívne - odmietavo  ovplyvniť. Ďakujem.

S úctou a toleranciou k Vašim klamstvám  Michal Holováč

Na vedomie: Starosta obce Papaňovce Dr. Imrich Mésaroš,  Riaditeľka ZŠ Papaňovce PaedDr. Ingrid Durbáčková

Tak sám na sebe som pocítil pravdivosť staršej anekdoty a možno skúseností viacerých generácií, ktorej pointou bola odpoveď na otázku „Kedy je Cigán človekom?" Nikdy som sa s tou odpoveďou nestotožňoval, ale opísaná skúsenosť nepustí a núti sa zamyslieť aj mňa. Tak, kedy že to je...? Keď je ďaleko. Vtedy väčšina ľudí povie „Tam ide dajaký človek." Však keď príde bližšie, veľká väčšina sa ešte poopraví „Áááá, jeho Be - O - Ha, veď to je Cigán."

Aj pán Gruboš, kým bol doma či niekde inde, kde som ho nevidel a nepočul, keď bol ďaleko, tak som o ňom aj uvažoval ako o človeku, o rodičovi žiaka, s ktorým som sa chcel stretnúť a pomôcť mu riešiť výchovné problémy jeho syna. Ale keď sa priblížil a prišiel do školy, zostal mi len priestor na suchopárnu konštatáciu smutného... Ani to nebudem opakovať.

Ďakujem každému, kto dočítal túto spoveď až dokonca a možno aj ocenil kliknutím na hlasovacej ikonke. Taký vážny spoločenský problém, na ktorý som poukázal a o ktorom každý vie rovnako ako aj ja, sa nerieši a ani nevyrieši pustým štekaním na diskusiach.sme.sk. V mnohých prípadoch a ohľadoch sú tie diskusie iba mlátením prázdnej slamy, aj keď vážne poukazujú na vysokú mieru občianskej nespokojnosti s týmto etnikom. Možno toto by malo byť vážnou témou pre Hríbovú lampu vo verejnoprávnej RTVS a aspoň na polročné pokračovanie.

Pán Hríb, aj Vy, aj ja a aj všetci naši občania majoritného etnika žijeme v znevýhodnenom spoločenskom prostredí EÚ, zvanom Slovenská republika, ktoré nám tu vo veľkej miere vytvárajú naši neprispôsobiví etnickí  spoluobčania. Poďme s tým niečo verejne robiť. Vy máte možnosť viesť verejnú diskusiu, aby nakoniec neurobili  „poriadok" oni s nami, na svoj obraz.

Čím to uzavrieť? Motivovaný básnickou erudíciou Mikuláša Dzurindu i jeho politickým účinkovaním, pridám niečo z „básne" Óda na Štúra, ktorú som napísal už niekedy koncom 90-tych rokov.

Možno nás čaká taká perspektíva,

že na povel z Bruselu a Schengenu,

podľa predstáv anglosaských katov,

poslušný a neúnavný bicyklista spraví,

z našej rodnej zeme Lajoš Štúr,

geto na v Únii odchytených Uhro - aziatov.

 

„Über alles" už skúsil, ako stávať getá,

ktoré žehnala aj Stolica svätá

a ani Váh, ani Dunaj, ale ani Fatra

to, čo sa tu na spurných Slovákov chystá,

si ani celý Karpatský oblúk asi nepamätá.

Nehostinné a chladnejšie ako Grónsko,

Únio - európske Cigánsko, pardon Rómsko.

Ale aj slova T. H. Ševčenka z roku 1845 z básne Aj mŕtvym, aj živým, aj nenarodeným nám tiež niečo môžu povedať.

„Už neklamte sami seba!

Učte sa, čítajte,

Aj cudziemu priúčajte,

Od svojho neutekajte.

Bo kto matku nepamätá,

Toho aj boh trestá,

Za toho sa deti hanbia,

Do domu nepustia.

Cudzí ľudia odháňajú,

A nenájde v čase zlom

Na tej zemi nekonečnej

Svoj veselý dom."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?